LGBTI - Ako je to u nás s diskrimináciou

Autor: Štefan Harabin | 1.10.2018 o 7:00 | (upravené 1.10.2018 o 17:00) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1417x

Systém ľudských práv ako ich teraz poznáme vznikal a formoval sa v ľudskej spoločnosti celé tisícročia.

A dodnes je veľký rozdiel v chápaní a poskytovaní ľudských práv v jednom štáte a v jednom
náboženstve oproti inému štátu, inému náboženstvu a právnemu systému. S rozvojom civilizácie sa postupne formovala aj morálka spoločnosti a vytváral sa adekvátny právny rámec zakotvujúci dobové normy správania. Čo bolo považované za spravodlivé v starom Grécku, neplatilo v období inkvizície.
Moderný systém humánnych hodnôt vo vyspelej spoločnosti sa začal dostávať zo štátov na
medzinárodnú úroveň zásadným spôsobom až po Druhej svetovej vojne. Vznikla OSN, Charta
ľudských práv a mnoho ďalších medzinárodných zmlúv a dohovorov o štandarde ľudských práv a
slobôd. Základom však zostávajú demokratické ústavy štátov a ucelený systém zákonov a nezávislého súdnictva. A to je dobre. Ale ako Popoluška v rozprávke musela deliť šošovicu od hrachu, musíme my deliť zrno od pliev, dobro od zla.
Začnime preto od morálky a hodnôt. Vyspelá západná civilizovaná spoločnosť v Európe, ku ktorej
prirodzene patríme, považuje spoločné humánne hodnoty za bezpodmienečný základ normálneho
chovania. V našej civilizácii aj neveriaci ľudia vychovávajú svoje deti v súlade s všeobecne
akceptovanými historickými kresťanskými morálnymi pravidlami. Tieto pravidlá obsahujú hodnoty,
ktoré sú vyjadrené aj vo zvykoch, tradíciách, zásadách slušnosti. Morálka spoločnosti, na ktorej stojí právo štátu je tvorená hodnotami konania dobra alebo konania zla. Láska, priateľstvo, pomoc človeka človeku, výchova detí v rodine, ktorú tvorí muž, žena, deti, úcta k starším, občianska slušnosť, vzdelanie, práca, rešpektovanie práv ostatných, neprijateľnosť násilia, lži, kradnutia, podvodu, udavačstva a takto by som mohol pokračovať ešte dlho. Nie všetko, čo niekto požaduje je automaticky ľudským právom alebo by malo byť ľudským právom.


Ak v spoločnosti morálka väčšiny a právo nie sú v súlade, vzniká potreba úpravy práva. Ak však v
spoločnosti existuje súlad medzi morálkou väčšiny a právom, potom treba reagovať iba na také
otázky, ktoré nenarúšajú morálku väčšiny. Ako dlhoročný sudca veľmi intenzívne vnímam, čo je
spravodlivé a čo nie, či bol porušený zákon, či naozaj ide o nespravodlivosť alebo ide o iné úmysly, napríklad politický nátlak na štát v záujme získavania väčšieho vplyvu v spoločnosti. Štát v takom prípade má povinnosť nielen garantovať právny poriadok, ale ho aj aktívne chrániť.
Podľa Ústavy SR sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach. Základné práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Na území Slovenskej republiky sa
zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či
iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,
majetok, rod alebo iné postavenie. Diskriminácia je jednoducho zakázaná. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, znevýhodňovať, ale ani zvýhodňovať. Homosexualita u nás nie je zakázaná, LGBTI (lesby, gayovia-homosexuáli, bisexuáli, transsexuáli) majú samozrejme právo na vyjadrenie svojho názoru, na slobodu zhromažďovania podľa zákona, na svoj súkromný život, vrátane výberu partnera. Ak sa pozrieme na požiadavky LGBTI, treba povedať, že v niektorých prípadoch žiadajú to, čo tu už je a platí pre všetkých rovnako. Niektoré požiadavky sú naopak v rozpore so zákonom, právami detí a v rozpore s ustálenými hodnotami spoločnosti.
Kde je hranica toho, čo je zákonné a toho, čo je nebezpečné? Už v detstve nás učili, že napríklad
kombinácia elektriny a vody nie je pre nás dobrá, môže nám ublížiť.
Všeobecne treba povedať, že extrémne želania úzkych skupín, ako požiadavka uznania práva na
pedofíliu, čo sa už objavuje aj na verejných manifestáciách LGBTI, incest, presadzovanie sexuálnych odlišností ako najdôležitejšej hodnoty, ktorú treba oslavovať, potláčanie mužov, tolerovanie ilegálnych migrantov a hanobenia bielej rasy v Európe, to už možno kvalifikovať aj ako výzvy na porušovanie práva. Každý normálny človek chápe, že je rozdiel medzi homosexualitou dospelých partnerov a pedofíliou, teda sexom dospelého jedinca s dieťaťom, ktoré ešte ani poriadne nechápe, čo sa deje a často sa bojí prejaviť nesúhlas. Je rozdiel medzi normálnym sexuálnym vzťahom muža a ženy a medzi surovým znásilnením. A rovnako je rozdiel medzi osobnou sexuálnou preferenciou vykonávanou v súkromí a politickými požiadavkami voči štátu spojenými s organizovanou verejnou demonštráciou svojich sexuálnych odlišností. Z pohľadu všeobecne akceptovanej morálky a práva v spoločnosti je to niečo extrémne, čo spoločnosť prirodzene odmieta. Vláda sa dostala pod tlakom LGBTI k spracúvaniu tzv. akčného plánu v ich prospech. LGBTI tvrdí, že sú diskriminovaní. V našom právnom systéme platí, že každý, kto sa cíti byť diskriminovaný alebo inak poškodený na svojich právach má právo sa obrátiť na orgány činné v trestnom konaní a na súd. Nikomu nie je toto právo upierané. Štát nikoho nediskriminuje, štát naopak chráni každého proti takýmto postupom.


Prečo ide o politické a nie o právne požiadavky? Požiadavky LGBTI ako napríklad možnosť dediť,
nahliadať do zdravotných záznamov, možnosť žiť spolu v jednej domácnosti s partnerom, zákaz
diskriminácie v zamestnaní z dôvodu homosexuality, väčšinou tu ide už o existujúce ustanovenia
zákonov, niekde zas ide o to, že podmienky sú stanovené pre všetkých rovnako, napríklad v sociálnom zabezpečení, zdravotníctve, školstve. Každá takáto požiadavka je už samostatne riešená v právnom systéme pre každého človeka rovnako, bez ohľadu na jeho odlišnosti. Z právneho hľadiska to v našom právnom systéme znamená rovnosť všetkých pred zákonom. Tá tu je a systém príslušných štátnych orgánov a inštitúcií sa stará o to, aby sa tieto práva dodržiavali. Žiadať od štátu, aby osobitne právne upravoval pre nich to, čo je už upravené pre všetkých rovnako je na prvý pohľad samozrejme nezmysel a zbytočné. Odporuje to však zásade, že nikoho nemožno na základe odlišností zvýhodňovať, napríklad tým, že sa mu akoby priznáva osobitné postavenie formou osobitnej právnej úpravy. Čo navrhuje akčný plán pre LGBTI? Napríklad propagovať LGBTI podporovaním kultúrnych aktivít, prezentáciou v médiách, v školách pre deti, v učebniciach, možnosť uznania párov rovnakého, pohlavia, tak isto alebo podobne ako manželstvá mužov a žien a priznanie rovnakých sociálnych dávok, zavádzanie usmernení pre firmy, podniky o vhodnosti sexuálnej rôznorodosti zamestnancov, viesť samostatnú evidenciu trestných činov spáchaných s osobitným motívom nenávisti pre sexuálnu orientáciu, rozšíriť zoznam skutkových podstát trestných činov zahŕňajúcich nenávistné verbálne prejavy o homofóbne a transfóbne nenávistné verbálne prejavy, rodovo podmienené žiadosti o azyl, otvorené hranice, považovať všetky činy voči ženám za rodovo podmienené, teda za nenávisť voči ženám. Na to nemusí byť človek právnikom, aby vedel posúdiť, že ide o zvýhodňovanie týchto sexuálnych menšín, alebo priamo o požiadavky, ktoré sú v našich zákonoch neprípustné.


Je prinajmenšom právne neodborné hovoriť, že ak štát odmieta adopcie homosexuálnym a lesbickým partnerom, alebo úradnú registráciu ich partnerstiev, tak nie je demokratický. Demokracia je iná kategória, iný pojem, hovorí o inom. Významovo je to vláda ľudu, podriadenosť menšiny väčšine, pri rešpektovaní práv menšiny, je to princíp deľby moci a parlamentarizmu v štáte, sú to základné práva a slobody zakotvené formou právnych predpisov, je to forma politického zriadenia, ktorá umožňuje všetkým plnoprávnym občanom účasť na správe a riadení štátu. Pojem "demokracia" rieši iba jednu časť ľudských práv a to politické práva občanov podľa ústavy. Netreba ledabolo spájať tieto pojmy, ako by sa jeden rovnal druhému. Ústava Slovenskej republiky (Čl. 12, ods. 2) jasne nedovoľuje žiadnu diskrimináciu nikoho na základe akýchkoľvek odlišností. Zároveň s tým však Ústava zakazuje akékoľvek zvýhodňovanie na základe odlišností. Následne ani antidiskriminačný zákon nikoho nediskriminuje a nikoho nezvýhodňuje. V medzinárodnom práve sa počnúc Chartou ľudských práv OSN, Európskym dohovorom o ľudských právach a končiac Chartou ľudských práv Európskej únie, nielenže nedovoľuje diskriminácia, ale napríklad manželstvo sa definuje v súlade s morálkou spoločnosti ako zväzok muža a ženy.
Dovolím si pripomenúť, že v tejto súvislosti je dôležité správne sa vyjadrovať. Ak napríklad niekto
hovorí, že sa nerešpektujú jeho práva na registrované partnerstvo párov rovnakého pohlavia, treba povedať, že takáto formulácia je nesprávna, pretože žiadne takéto právo dosiaľ u nás neexistuje.


Existuje iba požiadavka, ale tu sa ich požiadavky neskončia. Ide tu o niečo iné.
Priame prepojenie požiadaviek LGBTI s požiadavkami voči štátu na prijatie Istanbulského dohovoru, ktorý sa pritom vôbec netýka homosexuálov, s požiadavkami na prijatie celého systému "gender" ideológie, teda zmeny ustálených morálnych hodnôt spoločnosti s požiadavkami na zmenu našej azylovej politiky tak, aby štát udeľoval azyl všetkým, kto povie, že je utláčaný mužmi, nie je možné posudzovať inak, ako koordinované konanie, ktoré je vo svojej podstate politické. Ak obhajcovia prijatia Istanbulského dohovoru hovoria, že predsa SR už prijala veľa "dobrých" dohovorov, nič to nemení na skutočnosti, že tento dohovor je zlý a z viacerých dôvodov ho nie je možné bez ujmy štátu, právneho systému, spravodlivosti voči občanom akceptovať. Jeho prijatie nie je "jedinou cestou alebo jedinou poslednou nádejou" ako zabrániť násiliu na ženách. O čo ide v Istanbulskom dohovore? Dohovor obsahuje ustanovenia, ktoré odporujú právnemu poriadku SR. S tým je úzko spojená snaha demoralizovať spoločnosť pomocou tzv. "gender", teda rodovej ideológie. Nejde o rovnosť medzi mužmi a ženami ako sa nám to podporovatelia týchto požiadaviek snažia prezentovať, naopak, cieľom je potlačiť rovnoprávne postavenie muža a ženy v spoločnosti, postaviť muža do pozície "a priori" vinného vo vzťahu k ženám, hlásanie, že treba odstrániť tradičnú rolu matky a otca a nahradiť ju dvomi, tromi matkami alebo dvomi, tromi otcami. Táto ideológia obsahuje aj požiadavku na odstránenie samotného rozlišovania medzi mužom a ženou zavedením povinného neutrálneho označenia pohlavia ako "osoba", "človek", zavedenie slobody chodiť na dámske toalety každému, kto si povie, že dnes sa cíti byť ženou, možno od zajtra bude niečím iným. K tomu majú byť vedené deti už od ich prvých krokov. Napriek ich prirodzenosti, teda napriek tomu, že sa narodili ako chlapec alebo dievča, rodová ideológia žiada nech si sami vyberajú, akým pohlavím chcú byť. Miesto v spoločnosti a rovnaké práva má u nás každý, aj homosexuáli aj kto sa narodil ako hermafrodit. Právnu ochranu štátu má však morálka väčšiny.


Slovensko zabezpečuje ochranu každého a postihy všetkých foriem násilia a diskriminácie proti
komukoľvek v spoločnosti. Ak sa aj vyskytujú prípady diskriminácie alebo násilia, dôležité je, že
systém na ich odhaľovanie a postihovanie funguje. Ani stovky predpisov nikdy nedokážu zamedziť
prípadom individuálneho porušovania zákonov. Zmluvné strany majú prijať podľa tohto dohovoru opatrenia na podporu zmien v spoločenských a kultúrnych modeloch správania sa žien a mužov s cieľom odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti. Zoberme si napríklad extrémny feminizmus hlásajúci, že všetci muži sú násilníci, že ženy sú len obete, ako napríklad nedávno vytvorené hnutie "MeToo", čo v preklade znamená "Ja Tiež" - to sú ženy bojujúce proti mužom (nech sa páči - ako "včely proti medu"). Tvrdia, že muži sú menejcenní, presadzujú separatizmus, vznik sesterských komunít. Takéto a podobné mimovládne organizácie majú byť pritom zapájané do rozhodovacích a kontrolných procesov tohto dohovoru. To porušuje zásady objektívneho zisťovania pravdy, nestrannosti a zásady rovnakého postavenia strán. Žiadne výsledky takejto činnosti podľa dohovoru preto nemôžu byť ani teoreticky považované za objektívne a spravodlivé. Ideológia obsiahnutá v dohovore úzko súvisí napríklad so zakladaním politických alebo tajných spolkov organizovanej kriminality pedofílie, núteného sexu, veľmi často v spojení s drogami, obchodom s ľuďmi, únosmi, týraním, mučením, vraždami, ponižovaním, obmedzovaním osobnej slobody, nenapraviteľnými morálnymi škodami na zdravom vývoji detí, mladých ľudí. Rovnako násilné a neodôvodnené odoberanie detí rodičom a ich umiestňovanie za veľké zisky do rodín zákazníkov, vrátane homosexuálnych partnerstiev, ktoré sami deti mať nemôžu. To je to, pred čím nás chráni náš právny systém, Ústava SR, Trestný zákon, Občiansky zákonník, Zákonník práce, a množstvo ďalších právnych predpisov, ale aj medzinárodných noriem, ako Všeobecná deklarácia ľudských práv, Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách, Charta ľudských práv Európskej únie. Tieto praktiky nie sú výlučne záležitosťou pouličných kriminálnikov, ale sú v nich priamo zapojené aj tie najvyššie špičky politikov, často i kňazov, pedagógov, rodičov. Preto musia byť spoločnosť a štát mimoriadne opatrení a rozhodní v posudzovaní, čo podporia a čo nie. Ak sa bude otvárať otázka sexuálnej "inakosti" ako trend slobody v právnom systéme, čoskoro to privedie k poukazovaniu na to, že ak majú možnosť sex slobodne vykonávať homosexuáli, prečo nie pedofili, zoofili, nekrofili. Dohovor okrem toho znamená enormnú a pritom zbytočnú administratívnu a finančnú záťaž pre štát a jeho inštitúcie, pričom má riešiť iba veľmi úzky okruh trestnej činnosti založenej špecificky iba na "rodovej" nenávisti. Súčasne vyžaduje, aby akékoľvek násilie voči ženám bolo vždy posudzované iba ako rodovo motivované. Chýba tu záujem o zistenie objektívnej pravdy vo vyšetrovaní motívov, nie vždy ide o nenávisť k žene ako rodu. Takýto motív však môže byť určujúcim v mnohých prípadoch v islamskom náboženstve, ktoré chcú v Európe rozšíriť. Miešajú to samozrejme aj s postavením migranta alebo utečenca ako súčasť plánov osídľovania. A keď už tu budú, nikdy sa nebudú integrovať do spoločnosti. Živý a odstrašujúci príklad vidíme v mnohých krajinách Európy, ktoré podľahli nátlaku alebo pre vlastný nedostatok zdravej predvídavosti prijali stovky tisíc a milióny osídlencov. Štáty im budú nútené ustupovať vo všetkom na úkor vlastných občanov a ich práv. A samozrejme s osídlencami sa počíta natrvalo. Štát už v procese vybavovania žiadostí utečencov podľa tohto dohovoru má byť pod kontrolou a tlakom zo zahraničia, hoci by išlo aj o zneužívanie systému a zámerne vyprovokované situácie násilia na migrantských ženách, aby azyl z týchto dôvodov dostali. Takýchto ustanovení je v dohovore veľké množstvo. Je neprijateľné dovoliť vytvárať právny rámec a zakotvenie neexistujúcich nových práv, ktoré sú presne v rozpore s doterajšími právami. Povinnosť chrániť dieťa a jeho právo na zdravý vývoj oproti požiadavkám napríklad na povolenie pedofílie. Dieťa sa nevie brániť tým, že nechcelo, dospelý to môže obrátiť a tvrdiť, že však prikývlo. Teoreticky by išlo o právo znásilňovať, právo mať sex s dieťaťom, právo mať sex medzi blízkymi príbuznými, napríklad bratom a sestrou, s mŕtvymi ľuďmi, so zvieratami, odchytávať a predávať malé deti a mládež, dovoliť komukoľvek zneužívať deti a mládež na svoje sexuálne chúťky. Súčasná spoločnosť nie je na takéto zvrátenosti ochotná pristúpiť. Myslím si, že namiesto stíhania nepohodlných ľudí za ich názor by sa mali príslušné štátne inštitúcie dôkladne zamyslieť, či niektoré takéto nehorázne požiadavky radikálne odmietnuť ako v spoločnosti zakázané, interpretovať ich ako výzvy k ubližovaniu, výzvy k odstráneniu morálnej zdravej výchovy detí, k odstráneniu ich zákonnej ochrany, odhaľovať ich ako výzvy na porušovanie platného práva.


Slovensku nemožno vyčítať rasizmus alebo snahu o etnicky čistú spoločnosť. Slovensko je historicky mnohonárodnostným územím a štátom, rovnako, ako aj ostatná Európa, nemožno však súhlasiť s násilnou islamizáciou a vyhláseniami, že Slovensko je homofóbne, rasistické a odmieta medzinárodné princípy. To je účelová lož zameraná na prinútenie suverénneho Slovenska podriadiť sa Bruselu a jeho deštruktívnej politike voči vlastným pôvodným európskym národom. Násilné osídľovanie a islamizácia Európy nie je správna a hoci sa vydáva za dobrý multikulturalizmus, ktorý je pre Európu údajne nevyhnutný, či sa to Európanom páči alebo nie, rozhodne nevedie k posilneniu spoločnosti európskych národov v našej západnej civilizácii. V histórii je veľa príkladov toho, keď násilná kolonizácia pôvodných národov a ich kultúry zo strany niektorých mocností v Európe neviedla k posilneniu spoločnosti, ale iba k vykorisťovaniu, násiliu, vojnám, deleniu územia a vytváraniu ohnísk budúcich lokálnych konfliktov. Až na niekoľko výnimiek, dovážaní osídlenci sa nechcú začleniť do našej civilizácie, do našej spoločnosti. Vytvárajú si vlastné enklávy, nezriedka terorizujú miestne obyvateľstvo a nerešpektujú štátnu moc. Je toto v Európe želateľné? Je to v súlade s morálkou, hodnotami a právom našej európskej civilizácie? Na ilustráciu rozvratu politiky v súčasnej Európskej únii uvediem príklad. Verejná doprava a štátna pošta v niektorých štvrtiach Paríža už odmieta vykonávať služby. Dôvodom je obrovská kriminalita, islamský radikalizmus, násilie, drogy, krádeže, znásilnenia, útoky na obyvateľov a políciu. Štát fakticky neovláda takéto migrantské enklávy, ktorých je v Európe veľa. Francúzsky akademik Christian Moliner nedávno dokonca navrhol vytvoriť štát v štáte, teda ustúpiť kriminálnikom a všetkým migrantom, ktorí ani v najmenšom nikdy nemali záujem sa prispôsobiť a začleniť sa do spoločnosti. Vraj, aby sme predišli občianskej vojne. Okrem toho navrhuje zaviesť dva rozličné systémy práva, jeden pre moslimov a jeden pre ostatných, ako si kto vyberie. To samozrejme z právneho hľadiska úplne odstraňuje jeden zo základných znakov štátu, a to výkon štátnej moci nad svojim územím, výkon jediného právneho poriadku platného všade a na všetkých rovnako. Veľké štáty chcú presadzovať svoju moc voči menším členským štátom Únie a pritom si sami doma nedokážu ani uplatňovať vlastnú štátnu moc. Naozaj neviem, ako si potom máme predstaviť fungujúci štandard rovnakých práv pre každého občana Európskej únie hocikde na jej území. Na jednej strane sa snažia zabrániť odchodu Veľkej Británie z EÚ, na druhej strane chcú EÚ pretvoriť z obyčajnej medzinárodnej organizácie na jeden superštát a zlikvidovať tak samostatnosť všetkých jej terajších členských štátov. Toto nie je prirodzený vývoj medzinárodnej organizácie, to je nátlak. Treba prestať s experimentmi a vrátiť sa k dodržiavaniu zákonov. "EÚ je odhodlaná bojovať proti všetkým formám násilia páchaného na ženách a dievčatách, keďže
tieto formy ohrozujú naše kľúčové základné práva a hodnoty, akými sú dôstojnosť, prístup k spravodlivosti a rodovej rovnosti," odkázala pani Mogheriniová, Vysoká predstaviteľka Európskej únie pre zahraničnú politiku. Európska únia sa bude venovať zberu údajov v Afrike, Latinskej Amerike, Ázii, Tichomorí a Karibiku. Teda plné ústa rečí o potrebe chrániť ženy a dievčatá vo svete a pritom na druhej strane účelové zatajovanie, ignorovanie alebo dokonca stíhanie tých, ktorí poukazujú na desivú pravdu, ospravedlňovanie násilnej trestnej činnosti, vrátane znásilnení, surových bitiek, ponižovania a vrážd žien a mladých dievčat zo strany migrantov v štátoch EÚ. Koľko sa toho deje v ich vlastnej uzavretej komunite, to nikto ani nezisťuje, ani nehlási. Tam právo európskej civilizácie neplatí. Je to morálne, právne a sociálne zvrátený projekt Bruselu násilím presadiť islamizáciu a osídľovanie Európy dovážanou populáciou z Afriky, Blízkeho východu a Ázie. Ak by sme prijali Istanbulský dohovor, k týmto tragédiám pribudnú nové a štát stratí svoje zákonné právo do nových konfliktov vstupovať a plniť si svoje povinnosti voči občanom vyplývajúce mu z Ústavy. Tak kto sa koho chystá diskriminovať?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Radový policajt: Vo vedení sú všetci kamaráti a nahrávajú si

Rozhovor o pomeroch v trnavskej polícii.

DOMOV

Kotlebovcom funkcionár so svastikou na hrudi neprekáža

Viditeľné tetovanie so svastikou je trestné.

SVET

Rusko vyhostilo slovenského vojenského diplomata

Krajinu má opustiť v priebehu 48 hodín.


Už ste čítali?